Premiéra adaptácie novely Jána Johanidesa TRESTAJÚCI ZLOČIN!


„So zatajeným dychom som v závere knihy čakala, ako sa Ondrej vyrovná s dobou po nežnej revolúcii...  A tam mi to docvaklo...!“ 

Príbeh 20. storočia, ktoré svojimi totalitami kládlo pre mnohých ľudí neprekonateľné prekážky v snahe udržať celistvosť svojej osobnosti, udržať schopnosť vhľadu a citlivosť pre ideály, som cez Johanidesov Trestajúci zločin začala čítať ako Príbeh ukradnutej duše alebo možno aj Príbeh obnovy zlomenej duše...!

Príbeh Ondreja, typografa, ktorému nedovolili skončiť strednú školu, skončil vo väzení, právnika, ktorého urobili strážcom ľudských zlyhaní, je i príbehom človeka, ktorý, napriek väzeniu, fyzickému strádaniu a kaličeniu, napriek okoliu, ktoré týraním nielen ničí jeho telo, ale zabíja jeho dušu, neprestáva hľadať silu a spôsob pohnúť sa ďalej – skúsenosti, ktorými by sa  zlomená duša dala obnoviť, ktoré by „obnovili naše najhlbšie pramene“ (český filozof Ján Patočka túto starostlivosť o dušu považuje za základ európskej civilizácie)...

Autorka adaptácie Viki Janoušková 


„Johanides všetky cudzie príbehy píše preto, aby sa dopátral najvnútornejších čiastočiek svojej vlastnej problémovosti“, napísal o tomto slovenskom majstrovi charakteristiky  slovenskej literatúry literárny vedec Peter Zajac. 
V próze a následne i v inscenácii Trestajúci zločin z čriepkov mnohých príbehov vyjde nakoniec obraz človeka – rozprávača... No spolu s ním i konštatovanie nerozlučnosti človeka a jeho minulosti. No nie vo fatálnom slova zmysle, teda nie nezmeniteľne... 
V réžii Štefana Korenčiho Vám Dušan Jamrich autentickým, neopakovateľným spôsobom vykresľuje až dych vyrážajúce siločiary osudu nejednoznačného archivára Ondreja spolu s postavami z jeho životnej púte slovenskými dejinami 20. storočia.
Prekvapivou je púť pre tých, ktorí do toho storočia nenačreli svojim životom a inšpiratívnou pre tých starších... 
– Pozývame Vás na túto spoločnú cestu.
 
 
Novela Jána Johanidesa Trestajúci zločin nadväzuje v bohatej autorovej bibliografii na jeho najlepšie prózy, kde sa predstavil ako majster s bohatým, štylisticky vytríbenym a nezameniteľným rukopisom. Johanides je predovšetkým autor s hlbokou senzibilitou, ktorý citlivo vníma a prežíva nielen vlastné krízové okamihy či strasti blízkych ľudí a spoločenstva, v ktorom žije, ale hľadá aj príčiny kríz v jednotlivcovi a spoločnosti, vzájomnú väzbu nedorozumení, ľudskej zlomyseľnosti a podlosti, ktorá sa premieta tak v individuálnych osudoch, ako aj v smerovaní spoločnosti. Rozpomínanie archivára, poznamenaného nespravodlivými obvineniami v 50.rokoch komunistickej totality, ktorý stratil počas krutého väznenia vo Valdiciach nielen najkrajšie roky mladosti, ale aj zdravie a prežíva dnešné prudké premeny s hlbokou skepsou, je viac ako psychologickou sondou do jedného zmareného ľudského života. Sugestívne Johanidesovo rozprávanie, ktoré drží čitateľa v napätí od prvej do poslednej vety, prebúdza v nás oprávnené znepokojenie, či to nie je aj náš prípad. Ako hovorí Johanidesov hrdina: „To všetko, čo som hovoril, bol prípad nejakých rodičov i vás. A vy si nenamýšľajte, že keď ste mladší o jednu generáciu, ste na tom lepšie ako ja.“

Adaptácia novely Trestajúci zločin, ktorú pripravila pre Divadlo Malá scéna STU Viki Janoušková získala hlavnú cenu LITFONDU za dramatický text v roku 2017.
 
"Vyrovnávanie sa s ideológiou totalitnej spoločnosti najširšie tematizoval (Johanides) v troch knihách z deväťdesiatych rokov: Trestajúci zločin (1995), Veliteľ jednotného uhla pohľadu (1997) a Dedičný červotoč (1998), pričom všetky tri znamenajú metaforické odmietnutie totalitarizmu a súčasne vyrovnanie sa s jeho dedičstvom, s vedomím, že minulosť je v živote človeka stále prítomná – zanecháva stopy, ovplyvňuje postoje, zapadá do osudovej predurčenosti."  Dana Hučková v štúdii Tematické piliere slovenskej prózy  
 
"Johanides je majster charakteristiky a v nej ukázal, čo pre prózu znamená pozorovací talent, ktorý sa díva na predmet s dokonalou vytrvalosťou a mikroskopickou dôkladnosťou." Jozef Bžoch
 
Ján Johanides je jediný autor tejto generácie, ktorého nestrhla žeravá prítomnosť, tobôž nie k ironickému traktovaniu. Vladimír Petrík
 
Johanides všetky cudzie príbehy píše preto, aby sa dopátral najvnútornejších čiastočiek svojej vlastnej problémovosti. Peter Zajac
 
Johanides má životnú smolu, že nepíše po anglicky, mohol by byť svetovým spisovateľom. Slovenská literatúra má životné šťastie, že tomu tak nie je. 
I. Rutkayová-Maderová
 
15. 10. 2018 | Späť Zdieľať

<júl 2019>
poutstštpisone
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31

Fotoreportáže

Zobraziť viac